ROZHOVOR: Syndróm vyhorenia: psychologičky radia, ako mu predchádzať

Pri diagnóze, ktorá dostala názov syndróm vyhorenia, platí, že do života sa vkráda nenápadne, no ničí dôsledne.

Vedeli ste, že nielen prepracovanosť, ale aj nevyváženosť medzi prácou a oddychom, perfekcionizmus či nedostatok podpory na pracovisku z vás môžu urobiť adepta na syndróm vyhorenia? Ak ho neodhalíte včas a nezastavíte v predstihu, dva týždne dovolenky v exotike vám už rozbehnutý problém riešiť nepomôžu.

Návrat zo stavu vyhorenia do normálu totiž nebýva jednoduchý. Nemýľte si vyhorenie s virózou – neodznie za desať dní. Nemýľte si ho ani s depresiou či tetániou. Vysvetlíme vám prečo.

Syndróm vyhorenia očami dvoch psychologičiek

Vekové hranice nehrajú rolu

Psychologička MSc. Denisa Moravčík Debrecká priznáva, že v poslednom období rieši syndróm vyhorenia u klientov veľmi často. Vekové hranice pritom nehrajú rolu, aj keď jej klienti sú zvyčajne štyridsaťroční. Tento problém nie je niečo, čo sa objaví náhle. Naopak, je to kradmý proces, keď sa v organizme intenzívne a dlhodobo hromadí emočná, fyzická, psychická a mentálna vyčerpanosť, oslabovanie kognitívnych funkcií, a to až po štádium znefunkčnenia bežného života.

Podľa nej neraz ide o kombináciu veľkého tlaku spojeného s problémom povedať nie, vyjadriť výhrady, s neschopnosťou prestať brať všetko na svoje plecia. „Často sa stretávame s tým, že človek si nechce pripustiť, že je vyhorený. Ľudia majú mylnú predstavu, že úzkosť, vyhorenie môže mať len niekto, kto je mentálne slabý alebo nezvláda život. Ale to nie je pravda. Spomínaný syndróm sa neraz prejaví u manažérov, ktorí sú výkonní a inteligentní ľudia,“ podotýka Denisa Moravčík Debrecká.

„U nás v našej spoločnosti je syndróm vyhorenia vnímaný ako stigma, hanba, osobné zlyhanie. Ja som študovala v Holandsku, kde to nie je tabu a nehanbia sa k nemu priznať ani špičkoví výskumníci, odborníci.“

Skúsená klinická psychologička PhDr. Pavla Nôtová, PhD., zas vzhľadom na svoju prax priznáva, že ju v ambulancii neustále prekvapujú prípady podceňovania závažnosti situácie pri vyhorení a ignorovanie postupne sa nabaľujúcich príznakov.

„A aj neschopnosť zmeny, neakceptovanie novej situácie, nedostatok odvahy, guráže na radikálnu zmenu zamestnania, nepochopenie a podceňovanie situácie blízkymi i zamestnávateľmi. Pacienti, klienti v súvislosti s diagnózou vyhorenia najviac podceňujú fakt, že častejšie sú ňou ohrození mladí ľudia, tí, ktorí sú nadšení, zodpovední, a že vyhorenie sa týka predovšetkým pomáhajúcich profesií (lekári, zdravotníci, psychológovia, učitelia, sociálni pracovníci).  

Naopak, vždy ma príjemne prekvapia odvážni klienti, ktorí pochopili, kade cesta nevedie, a našli nový smer, zmysel a nabrali odvahu uskutočniť ho. Tlieskam zamestnávateľom, ktorí nielenže sú vzdelaní v problematike syndrómu vyhorenia, ale aj vzdelávajú svojich zamestnancov, chránia ich, podporujú – či už rešpektovaním následkov vyhorenia, alebo prevenciou (sabatikal), či zmenou pracovných podmienok.“

U koho sa môže objaviť syndróm vyhorenia?

Už nie je prekvapením ani u manažérov malých firiem, ba ani u žien na materskej dovolenke, ktoré svet plienok, kŕmenia, neustáleho prebaľovania, nákupov či dojčenia začne po čase ubíjať. Ani invalidní dôchodcovia nie sú voči nemu úplne imúnni, najmä ak im život príliš zovšednie a prepadnú presvedčeniu, že už nič nemá význam.

Najčastejšie však prepukne u perfekcionistov, vorkoholikov, ľudí, u ktorých je zamestnanie spojené s vysokou výkonnosťou a nadštandardnými očakávaniami. Alebo ako upozorňuje Denisa Moravčík Debrecká, u tých, ktorí nedokážu oddeliť pracovné prostredie od relaxačného.

Existujú preventívne pravidlá a taktiky, ako sa mu vyhnúť, ako ho zastaviť, zvládnuť.

Nástup, príznaky a dôsledky syndrómu vyhorenia

Čím dlhšie ignorujete príznaky, tým náročnejšia bude liečba. Dôvod? Okrem problémov s intenzívnou únavou, so stratou motivácie k akejkoľvek práci (ktorá vás predtým bavila) sa neskôr hlásia aj úzkostné stavy, búšenie srdca, triaška, nespavosť, výkyvy nálad, nechutenstvo, apatia, nesústredenosť, poruchy pamäti, imunity, strata sebadôvery a ďalšie príznaky, nevynímajúc problémy so srdcom, poruchy trávenia, dokonca výskyt cukrovky.

Pri syndróme burnout (pod týmto názvom je medzinárodne známy) sa svet stáva pre zasiahnutého človeka nezaujímavým a sivým miestom, v ktorom sa necíti ani trochu dobre, prestáva byť činorodý. Snaží sa iba prežívať zo dňa na deň, z týždňa na týždeň a nevnímať problémy.

Ak ho včas nezaregistrujete, kolegovia, priatelia či rodina ho možno neodhalia, ale minimálne si všimnú, že sa s vami niečo deje. Syndróm vyhorenia totiž mení návyky, osobnosť – z nadšenca sa zrazu stáva čudák, frfloš či výbušný neurotik, cynický k svojmu okoliu i k práci. Aj takto funguje pretlak v duši, ktorý prináša do organizmu vyhorenie. „Často si to človek filtruje napríklad tým, že je podráždený na svoje okolie,“ poznamenáva Denisa Moravčík Debrecká. Žiaľ, siahnutie po alkohole alebo liekoch ako dočasných únikoch z vyhorenia nie je šťastná voľba.

„Roky som v práci makala. Bola som supervýkonná. Ale mala som pocit, že aj tak to nestačí. Prišli pocity nedocenenia. Časom som prestala stíhať a začala som sa cítiť mizerne, demotivovaná. A potom prišla nálož – odrazu mi začalo byť všetko jedno, cítila som iba veľkú únavu a sklamanie.“

Aj takto vyzerá pocitová stránka syndrómu vyhorenia, ktorý bol v roku 2022 oficiálne zaradený medzi diagnózy. Ešte pred desaťročiami spadal pod diagnózu Z73 (problémy spojené so životnými ťažkosťami, podkategória vyhorenie) alebo pod diagnózu F48 (neurotické poruchy). Niekedy ho pričleňovali aj k diagnóze F43 (reakcia na ťažký stres a poruchy prispôsobenia).

Psychologička Pavla Nôtová objasňuje: „Veľmi som privítala fakt, že syndróm vyhorenia je už samostatná diagnostická jednotka. Jednak to pomáha v praxi rýchlejšie a správnejšie určiť diagnózu pacientom, jednak je tu možnosť využiť čas a priestor na terapiu, keď je pacient práceneschopný. Zvýšila sa spolupráca s inými odborníkmi, zlepšila sa informovanosť všetkých zúčastnených. Znížila sa stigmatizácia vyhorievajúceho či vyhoreného.“

Okrem problémov s intenzívnou únavou, so stratou motivácie k akejkoľvek práci (ktorá vás predtým bavila) sa neskôr hlásia aj úzkostné stavy, búšenie srdca, triaška, nespavosť, výkyvy nálad, nechutenstvo, apatia, nesústredenosť, poruchy pamäti, imunity, strata sebadôvery a ďalšie príznaky.

Ako vznikol syndróm vyhorenia a ako sa (ne)správne interpretuje?

Komu vďačíme za objav tohto novodobého fenoménu? Prvýkrát ho v roku 1974 vedecky opísal H. J. Freudenberger, autor teórie vyhorenia. Mimochodom, je zaujímavé, že odvtedy jeho výskyt dramaticky stúpa.

Ak podľa klinickej psychologičky Nôtovej porovnáme informácie, ktoré sme na Slovensku mali o tomto fenoméne pred 20 – 30 rokmi, s tými, ktoré máme v súčasnosti, „posun nastal v oblasti výskumov, v porovnávaní ohrozených profesií, v hľadaní relevantných rizikových faktorov a v neposlednom rade i v overovaní a porovnávaní preventívnych aj terapeutických taktík, prístupov.

Aj v oblasti osvety nastal výrazný rozmach v zmysle vzdelávania zamestnávateľov, ale aj ohrozených skupín zamestnancov.

Popularizácia výrazu vyhorenie však priniesla aj negatíva, a to v zmysle preceňovania, pričastého a nesprávneho používania tohto odborného výrazu v neadekvátnych situáciách. Jedným z dôsledkov je aj zamieňanie syndrómu vyhorenia s inými duševnými stavmi, poruchami, dokonca ochoreniami.“

Vyhorenie verzus iné diagnózy

Na otázku, prečo si ľudia niekedy zamieňajú, resp. mýlia vyhorenie s inými diagnózami (tetánia, depresia atď.), Pavla Nôtová odpovedá: „Jednou z príčin môže byť aj prehliadanie faktu, že syndróm vyhorenia sa týka telesného, citového a duševného vyčerpania spôsobeného dlhodobým existovaním v situáciách, ktoré sú emocionálne veľmi náročné. Cielene som uviedla túto prapôvodnú definíciu z roku 1975 od autora teórie vyhorenia H. J. Freudenbergera.

Ďalším dôvodom môže byť fakt, že pri syndróme vyhorenia sa na telesnej úrovni často vyskytujú okrem vegetatívnych príznakov aj napätie, únava, poruchy spánku. Preto je veľmi dôležitá podrobná diferenciálna diagnostika zrealizovaná u vyšetrujúceho odborníka.

Netreba zabúdať ani na negatívny efekt ‚Dr. Googla‘, t. j. neodbornej internetovej komunikácie medzi vyhorenými, neporozumenie odborným výrazom, množstvo populárnych článkov a príbehov, ktoré túto diagnózu preceňujú.“

Práca a vyhorení

Podľa Denisy Moravčíkovej Debreckej je problematika odlíšenia syndrómu vyhorenia od iných ochorení a ťažkostí komplexnejšia, než sa javí na prvý pohľad. Podľa jej slov včasná diagnostika je základ pomoci, zároveň zvyšuje šance, že vyhorený človek sa bude cítiť lepšie oveľa skôr, ako keď nechá svoj stav dospieť až do extrémneho bodu, keď už prichádza úplný kolaps organizmu.

Ak vyhorený človek zájde za odborníkom včas, ten s ním preberie najprv spúšťače ochorenia, ale aj emócie, ktoré prežíva, príznaky, ktoré na sebe vníma. Časť liečby spočíva v odporúčaní väčšieho oddychu, balansu medzi prácou a oddychom. Ak sa pracovné prostredie ukazuje ako toxické, prídu na rad aj odporúčania na jeho zmenu.

Syndróm vyhorenia a toxické pracovné prostredie

Keď sa pýtame Denisy Moravčíkovej Debreckej, ako sa nevhodná pracovná klíma a nedostatočné pracovné podmienky podieľajú na vyhorení, odpovedá:

„Často býva za vypuknutím tohto syndrómu nejasnosť v pracovných povinnostiach zamestnanca. To môže spôsobiť stres, nevynímajúc napríklad pracovné konflikty na pracovisku. Alebo keď tam človek necíti dostatočnú podporu, vypočutie od šéfa, prípadne kolegov. Aj šikana, mobing, bosing bývajú spúšťačmi. Ale neraz je to aj nejasná náplň práce, nejasné úlohy, veľké zaťaženie alebo keď sú na zamestnancov kladené veľké kvantitatívne požiadavky.

Tieto faktory spôsobujú napätie. Okrem toho mnoho ľudí dnes nedokáže oddeľovať prácu od súkromia. Napríklad pracovné maily od šéfa riešia ešte večer doma, takže potom ide o stále prepojenie súkromia s prácou.

Treba pripomenúť aj to, že v súčasnosti sú väčšie a väčšie požiadavky na produktivitu v práci. U mladých sa stáva, že nastupujú do práce s nadšením, ale ešte nemajú vybudované sebavedomie, sebahodnotu, chcú pôsobiť dobre, výkonne a aj to ich môže rýchlo priviesť k vyhoreniu, keď podcenia alebo precenia isté faktory. Samozrejme, nič nie je čierno-biele a práca neraz ponúka aj veľa benefitov.

Ale odporučila by som zamestnávateľom vytvoriť na pracoviskách priestor, kde ľudia môžu otvorene a úprimne komunikovať, lebo tak si aj dlhšie udržia zamestnancov a nestane sa im, že človek vyhorí alebo odíde zo zamestnania bez vysvetlenia.

Dnes preto mnoho firiem využíva aj externých psychológov, ktorí ľuďom pomáhajú v počiatočných fázach vyhorenia. Vtedy sa stáva, že človek sa z vyhorenia dostane a zostáva vo firme. No často počúvame od ľudí, že sa boja zveriť manažmentu so svojimi problémami, lebo už zažili výsmech, prípadne minimalizovanie svojich problémov.“

Komfort v práci ako prevencia?

Pracovný komfort je podľa nej dôležitý ako prevencia syndrómu vyhorenia. „Dnes je trend otvorených kancelárií. Výskumy v tejto oblasti sú stále také zmiešané, no niektoré nám ukazujú, že niekedy v takomto prostredí zamestnanci zažívajú zvýšené senzorické zaťaženie, stres, čo býva spúšťačom vyčerpania.

Mám kolegov, ktorí spolupracujú so zamestnávateľmi a poskytujú zamestnancom podporu formou externých psychológov. Čoraz viac zamestnávateľov to začína riešiť takto. Aj týmto spôsobom dávajú najavo podporu svojim pracovníkom, to, že si ich naozaj vážia.

Pri práci z domu je dôležité nastaviť si balans medzi prácou a domácim životom. Aj výskumy ukázali, že je dobré vyhradiť si po práci čas, keď človek robí nejakú úplne inú, antistresovú aktivitu. Stačí aj 15-minútová prechádzka, nemusí ísť o maratón. Môže to byť napríklad aj príjemný sociálny kontakt, niečo humorné alebo nejaká kreatívna aktivita, ktorá človeku vyčistí hlavu.

Odporúčam ľuďom, aby si sami vedeli nastaviť hranice (napr. nepozerať maily od šéfa večer doma). Pre niekoho je práca z domu menej stresujúca, ale poznám aj ľudí, ktorým spôsobovala stres, lebo majú radšej sociálny kontakt a viac ho potrebujú na uvoľnenie.

Introvertom môže práca z domu vyhovovať viac,“ dopĺňa Denisa Moravčík Debrecká a oceňuje, že povedomie o syndróme vyhorenia u nás stúpa, ba v posledných rokoch začali ľudia v tejto súvislosti viac vyhľadávať odborníkov (či už psychológov, alebo aj všeobecných lekárov).

Pomoc cez online poradenstvo

Na Denisu Moravčíkovú Debreckú sa ľudia neraz obracajú s týmto problémom cez online poradenstvo. „Pri tomto syndróme sa odporúča najmä kognitívno-behaviorálna terapia. Ide o vedeckú metódu často používanú aj pri úzkosti a depresii. Pri nej sa snažíme meniť tzv. vnútorné vzorce myslenia a správania.

Niekedy sa k psychoterapii pripája aj medikamentózna liečba (po zvážení psychiatra), často sa u klientov využíva kombinácia týchto metód – na lepší manažment ochorenia, jeho symptómov. Niekedy, naopak, psychiater odporučí psychoterapiu. Závisí to aj od toho, ktorého odborníka navštívi klient ako prvého.

Nie je hanbou vyhľadať psychiatra, ísť sa aspoň poradiť. Najlepšie je, keď má človek za sebou tím odborníkov, ktorých môže navštíviť. Vyhorenému vie veľmi pomôcť zmena životného štýlu, fyzický pohyb, nájdenie si nových koníčkov, sociálna podpora.

Terapiu možno považovať za úspešnú, keď sa klient vie vrátiť vyrovnaným spôsobom do normálneho i pracovného života. To neznamená, že už nikdy nepocíti stres, ale že denný život už pre neho nebude utrpením.“

A prečo si vyhorenie ľudia pletú napríklad s tetániou? „Príznaky sa neraz prekrývajú. Tetánia nie je ochorenie, je to skôr neurologický syndróm vyskytujúci sa u prepracovaných, ktorí nemajú čas na oddych, nepravidelne pijú, jedia. Prejavuje sa nekontrolovateľnými zášklbmi svalov na končatinách, tvári, vyžaduje si liečbu neurológom. Na eliminovanie zášklbov svalstva sa často používajú doplnky minerálov. Vyhorenie môže byť pri tetánii rizikovým faktorom.“

Kde žijú najšťastnejší ľudia?

Keď vlani médiá (napr. TASR) priniesli správy o tom, že za krajinu s najšťastnejším obyvateľstvom už šiesty rok po sebe vyhlásili Fínsko, nasledovali zvedavé otázky, na koľkom mieste v rebríčku Správy o šťastí vo svete (2023), ktorú zverejnila nezisková organizácia spojená s OSN, sa ocitlo Slovensko.

Uvedená správa posudzovala šťastie obyvateľov jednotlivých krajín na základe toho, ako sami vnímajú faktory ovplyvňujúce ich život. Kritériami boli napríklad dĺžka života, hrubý domáci produkt na obyvateľa, sociálna podpora, korupcia, postoje v komunitách či sloboda pri životných rozhodnutiach.

Na vrchole rebríčka šťastia je trojica severoeurópskych krajín – za Fínskom sa totiž umiestnili Dánsko a Island. Prvú desiatku dopĺňajú Izrael, Holandsko, Švédsko, Nórsko, Švajčiarsko, Luxembursko a Nový Zéland. Slovensku vlani patrilo 29. miesto. Akú úlohu zohráva tento faktor napríklad pri výskyte syndrómu vyhorenia?

„Relevantné informácie o výskyte syndrómu vyhorenia v severských krajinách nemám, avšak faktory, akými sú polarizácia spoločnosti, frustrácia, prepadávanie životnej úrovne, zohrávajú významnú rolu pri kvalite života obyvateľov, pri pocite šťastia. Tieto však podľa mňa súvisia skôr s enormným nárastom duševných ochorení, predovšetkým úzkostných porúch.

Určite k tomu prispelo aj obdobie korony, sociálna neistota, vojna na Ukrajine, zahltenie obyvateľstva negatívnymi správami o vojnových konfliktoch, samozrejme, polarizácia spoločnosti po voľbách a aj zvýšený výskyt nenávistných prejavov v správaní obyvateľstva,“ konštatuje psychologička Nôtová.

Nepodceňujte tieto príznaky

Nikto z nás sa nechce dostať do stavu chronického stresu, ktorým syndróm vyhorenia je. Aké príznaky nás teda môžu varovať pred fyzickým a emocionálnym vyčerpaním?

Prevencia na pracoviskách

Čo pomáha ako prevencia? Odborníci radia zdravé vzťahy s inými ľuďmi, dobrú organizáciu práce, umenie príjemne stráviť voľný čas, ale aj vedieť povedať nie. Na záver ešte dobrá rada od psychologičky Pavly Nôtovej pre zamestnancov i zamestnávateľov:

„Dôležité je zabrániť tomu, aby zamestnanec vyhorel. A to by malo byť v rukách zamestnávateľa. Ten môže využiť množstvo taktík, ako predchádzať vyhoreniu (organizácia práce, odmeňovanie, jasná hierarchia, kompetencie, perspektíva, obmieňanie pozícií, kultivácia vzťahov a v neposlednom rade komunikácia).

Zamestnávateľ je zároveň ten, kto by mal sledovať tzv. red flags (zvýšenú schopnosť robiť chyby, konfliktnosť, predráždenosť, zníženú efektivitu, cynizmus, desocializáciu). Ak napriek snahám zamestnávateľa zamestnanec vyhorí, je vhodné zotaviť sa, využiť pomoc profesionálov (psychológov, psychiatrov, praktických lekárov).

Jednou z možností je aj zmena zamestnania niekedy čiastočná, inokedy radikálna. To závisí od individuálnych možností (pracovných, rodinných, finančných, predpokladov) samotného vyhorievajúceho alebo vyhoreného. A, samozrejme, od jeho odvahy na zmenu.

Vypočujte si psychologičku MSc. Denisu Moravčík Debreckú:

Autor: Andrea Eliášová